30 rokov Slovenska mojimi očami

Som rada, že ste tu stále so mnou, čítate moje blogy, keďže naša Slovenská republika oslavuje tento rok 30 rokov, rozhodla som sa, že spravím sekciu 30. rokov Slovenska mojimi očami!

30 rokov Slovenska a platidlá - I. časť

Myslím si, že aj po štrnástich rokoch sa tu nájde niekto z vás, čo si ešte občas preráta niektoré potraviny alebo všeobecne nákup z eur na slovenské koruny, ktorými sme platili do roku 2009.

Poďme sa ale pozrieť, čo všetko predchádzalo tomu, kým sme vstúpili do eurozóny. Je to už štrnásť rokov, ako nepoužívame slovenské koruny. Znie to neuveriteľne, ale ten čas ubehol, však?

Slovenská koruna bola oficiálne platidlo, ktoré sme používali do 1.1.2009. Bola to oficiálna mena Slovenskej republiky. Slovenská koruna 8. februára 1993 oficiálne nahradila československú korunu. Avšak, slovenská koruna zanikla pri prechode na euro už 1. januára 2009, no oficiálne sa to stalo až 17. januára 2009, po skončení duálneho obehu. Vtedy, sme oficiálne prestali platiť slovenskými korunami v obchodoch. Prechod na eurá bol určite náročnejší pre dôchodcov, ktorí si museli zvykať na nové platidlo. Ale bolo to o zvyku aj u bežne pracujúcich občanov. Slovenská koruna mala svoj kód ISO 4217 alebo SKK.

Koruna sa delila na 100 halierov. Bankovky sme mali v nominálnych hodnotách 20 Sk, 50 Sk, 100 Sk, 1 000 Sk, 5 000 Sk a mince. Mince existovali s hodnotami 10 halierov, 20 halierov, 50 halierov, 1 Sk, 2 Sk, 5 Sk a 10 Sk. Desať a dvadsať halierové mince boli stiahnuté z obehu ešte 31. decembra 2003.

Národná banka Slovenska začala vydávať každý deň kurzový lístok od roku 1993 - so vznikom meny na Slovensku. Prvý denný kurzový lístok zverejnila už 4. januára 1993.

Avšak, prechod na slovenskú korunu sa pred vydaním do obehu slovenských bankoviek dočasne riešil používaním okolkovaním československých bankoviek. Tieto pôvodné bankovky boli označené kolkami so slovenským štátnym znakom, názvom Slovenskej republiky a príslušnou nominálnou hodnotou. Keď prišlo k menovej odluke 8. februára 1993 prevzala Národná banka Slovenska od bývalej Štátnej banky Československa systém určovania kurzu slovenskej koruny k voľne vymeniteľným menám. Išlo o päťzložkový menový kurz (USD - doláre, DEM - nemecká marka, ATS - rakúsky šiling, GBP - anglické libre, FRF - francúzsky frank).

V lete nasledujúceho roku sa NBS napojila už len na menový kôš dvoch mien, v ktorom 60 % tvorila vtedajšia nemecká marka a 40 % americký dolár, čo percentuálne odrážalo menovú štruktúru realizovaného zahraničného obchodu SR. Menový kôš je jednou z foriem stanovenia kurzu domácej meny v režime fixného kurzu.

Menový kôš je jednou z foriem stanovovania kurzu domácej meny v režime fixného kurzu. Pokiaľ krajina udržuje fixný kurz domácej meny, má v podstate dve možnosti - fixovať kurz k jednej alebo k viacerým svetovým menám, tj k "menovému košu". Počet mien zahrnutých do menového koša nie je striktne stanovený, rovnako ako kritérium na stanovenie ich váhového podielu v koši či časový horizont, kedy dochádza k aktualizácii ich váh. Napr. ČNB na začiatku 90. rokov zahŕňala do svojho menového koša obvykle 5 mien, ktoré mali najväčší podiel na obrate platobnej bilancie. Neskôr počet mien v koši zredukovala na nemeckú marku (DEM) a americký dolár (USD). So zavedením voľne plávajúceho kurzu koncom mája roku 1997 stratil menový kôš svoj význam.

Viete o tom, že mali sme 7 bankoviek a 7 mincí? Najmenšia bankovka zelená bola v hodnote 20 Sk, potom sme mali modré 50 Sk, oranžovo - červené 100 Sk, ružovo - zelené 200 Sk, hnedé 500 Sk, fialové 1 000 Sk, a oranžovo hnedé 5 000 Sk. V peňaženkách nám cinkali 10, 20 a 50 halierov a 1 Sk, 2 Sk, 5 Sk, 10 Sk.

Slovenské bankovky zobrazovali osobnosti našej histórie. Na 20 - korunovej bankovke sa nachádzal Knieža Pribina, na 50 - korunovej sa nachádza Cyril a Metod a na 200 - korunovej Anton Bernolák - prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Na bankovkách s vyššími nominálnymi hodnotami boli zobrazený Ľudovít Štúr (500 korún), Andrej Hlinka (1000 korún) a Milan Rastislav Štefánik (5000 korún).

Rub bankoviek zdobili motívy súvisiace s daným obdobím:

Vedeli ste, že iba na stokorunáčke bola vyobrazená žena? Zachytávala Madonnu z Oltára narodenia v Kostole Svätého Jakuba v Levoči. Ide o jediná žena na slovenských bankovkách a ide o jedinú postavu, ktorá nie je spojená so slovenskými dejinami. Viac ako Madonne je bankovka zasvätená Majstrovi Pavlovi z Levoče. Na rubovej strane je zobrazené jeho pôsobisko mesto Levoča s dominantou Kostola sv. Jakuba a Radnice.

V roku 1996 boli v obehu súbežne dve mince nominálnej hodnoty 50 halierov. Nové a staré mince boli vzhľadom takmer rovnaké. Avšak, zmenil sa však materiál a rôzne technické parametre. Nová minca bola razená z ocele, galvanicky pokovovanej meďou.

Ako prvá bola vydaná bankovka s nominálnou hodnotou 50 Sk, ešte v auguste 1993, boli vydané ďalšie štyri bankovky. Až v roku 1995 boli vydané do obehu bankovky s nominálnymi hodnotami 200 Sk a 5 000 Sk.

Slovenské koruny chránili proti falšovaniu viaceré ochranné prvky, niektoré sa objavili až pri dotlači v rokoch 1999 a 2000. K týmto ochranným znakom patrili napríklad lokalizovaný vodoznak, irizujúci povlak na rubovej strane, optická premenlivá farba na ozdobných prvkoch, zlatá vysoko - reflexná fólia na 1000 korunovej bankovke a KINEGRAM® v tvare polmesiaca na 5000 - korunovej bankovke.

Autorom slovenských bankoviek je slovenský medailér Drahomír Zobek. Drahomír Zobek pochádza z Novej Bane, vyštudoval Strednú umelecko - priemyselnú školu v Kremnici, odbory grafika, plošné a plastické rytectvo. Patrí tiež k autorom niektorých slovenských euromincí, konkrétne 1, 2 a 5 centoviek. Drahomír Zobek dodnes žije v Kremnici, kde sa venuje navrhovaniu medailí ale aj zberateľských plakiet.

Autorom výtvarných návrhov bankoviek bol akademický maliar Jozef Bubák (1950-1913). Pochádzal z Komárna a vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. V hlavnom meste aj tvoril počas celého svojho života. Okrem slovenských bankoviek bol tiež autorom mnohých monumentálnych diel či portrétov, napríklad nástennej maľby v Národnom onkologickom ústave. Venoval sa tiež scenáristike, choreografii a réžii baletu, a bol spoluzakladateľom súboru New ballet Brno.

Za 15 rokov vydala Mincovňa Kremnica viacero pamätných mincí v rôznych hodnotách od 100 po 10 000 korún. Viaceré pripomínajú výročie narodenia alebo úmrtia významných osobností, ako napríklad Alexandra Dubčeka, Ľudovíta Fullu, bratislavského vedca a vynálezcu Wolfganga Kempelena, ekonóma Imricha Karvaša či básnika Jána Smreka.

Pamätné mince boli vydané aj na výročie dôležitých historických udalostí, ako Slovenské národné povstanie alebo prvé novodobé Olympijské hry. Iné boli vydané na počesť moderných míľnikov, ktoré nám pripomínajú, že zdrojom národnej hrdosti nemusí byť len dávna história. Pamätnú mincu máme na počesť založenia národných parkov, vstupu Slovenska do EÚ či uvedenia pamiatok do UNESCO.

V rámci histórie sa na území Slovenska platilo tovarom, striebrom i zlatom, avšak v moderných minciach sa už využívala premyslená zmes kovov.

Mince nižších nominálnych hodnôt boli zložené z hliníka s dolegovaním 2, resp. 4 %-ného horčíka. Mince vyšších hodnôt mali oceľové jadro pokovované niklom, cínovým bronzom a meďou. Desaťkorunáčka bola razená z hliníkového bronzu.

Kým mince razila Mincovňa Kremnica, štátny podnik, bankovky pochádzajú z viacerých krajín z celého sveta. Vytlačené boli v:

Nech už sa na to pozrieme akokoľvek,  slovenské koruny tvorili časť slovenskej histórie. Ak chcete o slovenských korunách vedieť viac, určite navštívte mincovňu v Kremnici či expozitúry v ďalších slovenských mestách v Banskej Bystrici, Žiline, Poprade a Nových Zámkoch.

Ivana

30 rokov Slovenska a premiéri Slovenskej republiky

Predseda vlády alebo premiér je tretí najvyšší ústavný činiteľ na Slovensku. Dá sa povedať, že je šéfom každého jedného ministra. V tejto časti blogu sa pozrieme na premiérov Slovenska za 30 rokov.

Vláda SR je vrcholný orgán výkonnej moci. Je zložený z predsedu vlády, podpredsedov a ministrov. Vládu Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky. Keď predseda vlády podáva demisiu, spolu s ním odstupuje celá vláda. Za svoj výkon je zodpovedný NR SR. Podľa Ústavy SR pre premiéra platia úlohy ako: riadi činnosť vlády, zvoláva a vedie zasadnutie vládneho kabinetu. Pokiaľ je niekto predseda vlády nemôže vykonávať podnikateľskú činnosť, nemôže byť poslancom NRSR. Podpisuje nariadenia vlády. Predsedom môže byť každý voliteľný človek, ktorý je volený do Národnej rady Slovenskej republiky.

Prvým predsedom vlády bol po rozdelení Československa Vladimír Mečiar. Vladimír Mečiar bol predseda vlády od 13.12.1994 do 29.10. 1998. Vladimír Mečiar bol vyštudovaný právnik, bol predseda HZDS. Po Nežnej revolúcií bol najpopulárnejším politikom. Často bol považovaný za populistu s autoritárskym správaním. Pred voľbami v roku 2012, oznámil odchod z vedenia strany, oficiálne skončil ako predseda strany 12. decembra 2013. Do politiky sa chcel vrátiť, v roku 2019 začal byť jednou z tvári strany Slovenská liga, táto strana vznikla premenovaním strany NOVÝ PARLAMENT. Nad republikovom sneme bol zvolený za predsedu a lídra kandidátnej listiny. Avšak, nakoniec nekandidoval pre nezhody v strane, zároveň ďalší piati členovia boli vyradení. Táto strana bola posledná, keď získala 809 hlasov. Mečiara dokonca aj stíhali vo veci amnestií, (únosu syna Michala Kováča mladšieho), pre trestný čin zneužívania právomocí. Vyšetrovanie bolo potom zastavené vzhľadom na údajné premlčanie.

Ďalším premiérom bol Mikuláš Dzurinda. Mikuláš Dzurinda bol premiérom od 30. októbra 1998 až do 15. októbra 2002. Mikuláš Dzurinda vyštudoval v Žiline na Vysokej škole dopravy a spojov. V minulosti pracoval v Žiline vo Výskumnom ústave spojov ako ekonomický analytik. Neskôr ho zlákala politika. Bol aj bývalý minister zahraničných vecí, šéf strany SDKÚ - DS. V minulosti patril medzí lídrov strán KDH, SDK a SDKÚ. V roku 1998 bol podpredsedom KDH pre ekonomiku. V období vlád Roberta Fica bol opozičný politik, zo strany SDKÚ - DS, odišiel v roku 2014 a v roku 2016 už nekandidoval. Strana SDKÚ - DS, postupne v predvolebných prieskumoch v roku 2012 klesala. V decembri bol Mikuláš Dzurinda v roku 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre Európske štúdiá, think tanku (neformálny termín označujúci organizáciu) Európskej ľudovej strany. Začiatkom júna 2014 spolu s Ivanom Miklošom vystúpil zo strany, pretože neboli naplnené ambície strany. Mikuláš Dzurinda bol predsedom vlády aj od 15. októbra 2002 do 4. júla 2006.

Ďalším premiérom Slovenska bol Robert Fico. Robert Fico je vyštudovaný právnik na Univerzite Komenského. V roku 2001 dostal hodnosť docenta na Akadémií Policajného zboru v Bratislave v odbore "Bezpečnostné služby", po obhajobe habilitačnej práce v téme "Nutná obrana". Získal ocenenie Rad Bieleho leva od českého prezidenta Miloša Zemana. Je predsedom strany ľavicovej SMER - SD. V minulosti bol členom KSČ a SDĽ. Pôsobil aj ako pracovník Právnického inštitútu Ministerstva Spravodlivosti SR a ako agent, keď zastupoval Slovenskú republiku v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva a Európskou komisiou pre ľudské práva. Premiérom sa stal prvýkrát 4. júla 2006 a bol premiérom do 8. júla 2010. V roku 2006 sformoval koalíciu so stranami HZDS a SNS. Neúspešne kandidoval na prezidenta v roku 2014, kde bol porazený Andrejom Kiskom. Kandidoval aj na sudcu Ústavného súdu, avšak neúspešne.

Premiérom sa stal aj v roku 2012 po predčasných voľbách. Bol premiérom v období od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016, v tom čase vo voľbách zvíťazila strana SMER - SD, v parlamente mali 83 poslancov. A tak zostavovali vládu sami. V roku 2016 vstupovala strana SMER - SD do parlamentných volieb s výrazným oslabením. Prezident Kiska poveril Roberta Fica zostavením novej vlády. Premiérom sa 23. marca 2016 opäť stal Robert Fico. Bol totiž lídrom kandidátky a kandidátom na funkciu premiéra. SMER - SD získal menej hlasov v roku 2016 a tak vládu stavali spolu so stranami SNS, MOST - HÍD, strana #SIEŤ sa rozpadla mnoho jej členov sa stalo nestrannými.

Krátko po vymenovaní vlády musel byť premiér Fico hospitalizovaný pre vážne zdravotné problémy v NÚSCH. Kvôli hospitalizácii zrušil návštevu Česka aj účasť na konferencii Globsec 2016. Bola mu vykonaná operácia srdca a vložený dvojnásobný bypass (aortokoronárne premostenie). Už čoskoro po náročnej operácii, 4. mája 2016, viedol Fico rokovanie vlády, za čo bol kritizovaný pre nezodpovedný prístup k zdraviu a škodlivý precedens pre iných pacientov. Počas jari 2016 minister Glváč povýšil Roberta Fica z hodnosti poručík do hodnosti plukovník. Podľa Glváča "ide o súčasť systémového povyšovania vojakov v zálohe. Robert Fico, ako je verejne známe, absolvoval základnú vojenskú službu." V roku 2018 začala politická kríza. Po vražde novinára Jána Kuciaka a snúbenice začal byť vyvíjaný tlak na to aby Robert Fico odstúpil z funkcie. Keďže prezident Kiska si ctil výsledok volieb, novým premiérom sa stal Peter Pellegrini. Momentálne je Robert Fico opozičný poslanec, avšak v apríli v roku 2022 bol obvinený zo zosnovania zločineckej skupiny.

Ale vráťme sa ešte k roku 2010. Slovenská republika mala v premiérskom kresle prvú ženu. Iveta Radičová bola prvá premiérka, 8. júla bola vymenovaná do tejto funkcie, avšak jej vláda dosť skoro padla. Jej obdobie skončilo 4. júla 2012. Iveta Radičová je slovenská sociologička, v rokoch 2005 a 2006 bola aj ministerkou sociálnych vecí a rodiny, v roku 2012 bola zastupujúcou ministerkou obrany. V roku 2009 kandidovala na prezidentku Slovenskej republiky, avšak neúspešne, v roku 2014 takúto kandidatúru odmietla. Od novembra 2012 pôsobí aj na Paneurópskej vysokej škole, od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Do roku 2005 sa venovala sociológií, po demisií Ľudovíta Kaníka sa stala ministerkou sociálnych vecí a rodiny. Po uplynutí funkčného obdobia sa stala členkou SDKÚ - DS. Na kongrese SDKÚ - DS, bola zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo. 11. októbra 2011 sa konalo hlasovanie o vyslovení dôvery vlády. Na tomto hlasovaní hlasovalo 126 poslancov, 55 bolo "ZA", 9 "sa zdržalo". Vláda nezískala podporu 76 hlasov stratila dôveru parlamentu a padla. Otázka jej dôvery bola spojená s prijatím eurovalu. Euroval - záchranný mechanizmus eurozóny. Iveta Radičová toto hlasovanie spojila s vyslovením dôvery/nedôvery vláde. Po viac ako šesť hodinovom rokovaní strán SDKÚ - DS, KDH a MOST - HÍD, hlasovali za euroval, SaS nehlasovala, s tým, že upozorňovala na to, že nepôjde proti Programovému vyhláseniu vlády (PVV). SMER - SD tiež za euroval nehlasovali. Po politickej kariére sa Iveta Radičová vrátila naspäť k pedagogickej činnosti.

Po páde vlády Ivety Radičovej sa stal premiérom Robert Fico. Počas politickej a spoločenskej krízy Robert Fico ako premiér skončil. Prezident Andrej Kiska dal poverenie na zostavenie novej vlády, Petrovi Pellegrinimu. Peter Pellegrini vyzbieral 79 podpisov, stal sa tak novým premiérom  22. marca 2018. Jeho funkčné obdobie skončilo 21. marca 2020. Vláda Petra Pellegriniho podala po februárových voľbách v roku 2020 demisiu. Peter Pellegrini vyštudoval na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Bol aj podpredsedom NR SR, pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve financií. Bol ministrom školstva od 3. júla 2014, keď nahradil Dušana Čaploviča. Neskôr vyšla správa, že bude zvolený za predsedu parlamentu. Na poste ministra ho vymenil Juraj Draxler. Po parlamentných voľbách v roku 2016 sa stal podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu. Peter Pellegrini v Banskej Bystrici na tlačovej konferencií 20. júna oznámil, že zo strany SMER - SD odchádza, načrtol vznik novej strany. Nová strana HLAS - SD vznikla 29. júna 2020. V roku 2019 bol prijatý v Bielom dome pri Donaldovi Trumpovi.

Jedným z posledných premiérov bol Igor Matovič. Bol menovaný do funkcie 21. marca 2020. Igor Matovič vyštudoval na Univerzite Komenského marketing. Bol podnikateľ, avšak v roku 2010 ho zlákala politika. Od roku 2020 zastával post tretieho najvyššieho ústavného činiteľa, do toho mu prišla pandémia covidu. Od roku 2010 je v slovenskom parlamente, najskôr na kandidátnej listine SaS. Neskôr založil hnutie OĽaNO. V roku 2012 podľa redaktora Tomáša Nejedlého z Hospodárskych novín sa prevalilo, že by v prípade práce Igora Matoviča mohlo ísť o plagiát. Tretina diplomovej práce Igora Matoviča sa odvoláva na citácie a odkazy autorov Pavol Karász, Juraj Renčko a Pavol Karász ml., ktorí v roku 1997 vydali knihu Daňový vplyv na podnikateľskú sféru. V roku 2012 toto obvinenie z možného plagiátorstva Igor Matovič a jeho školiteľ Jozef Komorník odmietli. Neskôr v médiách preletela správa, že diplomová práca Igora Matoviča obhájená na Univerzite Komenského obsahuje necitovaný text dvoch cudzích ekonomických publikácií. Matovič sa neskôr vyjadril v zmysle, že nenapísal ani písmenko do diplomovej práce, celú prácu pospájal a dal ju napísať kamarátke na počítači. Univerzita Komenského vydala vyhlásenie aj k Matovičovej aj k práci vtedajšieho ministra školstva, vedy, výskumu a športu Branislava Gröhlinga, k podozrivým diplomovým prácam, odsúdila tieto podozrivé práce a aj vyhlásenia, ktoré "dehonestujú akademickú prácu a úprimnú snahu množstva študentov a akademických pracovníkov študovať čestne." Oponentom bol Matovičov kamarát.

Po dvoch dňoch od prevalenia tejto kauzy, keď odstúpila rakúska ministerka práce Christine Aschbacherova pre plagiátorstvo na Materiálovo - technickej fakulte na STU (Slovenskej Technickej Univerzite), pripomenula Študentská rada vysokých škôl jeho sľub o vzdaní sa magisterského titulu, aj mu doručili pred pripravené tlačivo na vzdanie sa titulu. K tejto výzve sa pridala aj Nadácia Zastavme Korupciu, ktorá výzvu rozšírila na ďalších vrcholových politikov napr. Andreja Danka, Borisa Kollára či Petru Krištúfkovú. Matovič tento sľub nesplnil, povedal, že sa titulu vzdá v prípade, ak sa ho vzdá aj Branislav Gröhling, ktorého práca bola tiež označená za plagiát. K tejto téme sa vyjadril aj predseda parlamentu Boris Kollár, kde na tlačovej konferencií povedal, že chcú zmeniť systém: "Lebo keď ho nezmeníme, budeme mať stále 20-tisíc ľudí s titulom, ktorí majú v hlave s prepáčením nasrané", doplnil.

Z SaS klubu bol vylúčený potom, ako raz hlasoval o návrhu zákona so SMER - SD, čím podľa partnerov porušil koaličnú dohodu. Do volieb sa v roku 2012 už rozhodol vstúpiť samostatne s vlastným politickým hnutím, ktoré v roku 2020 vyhralo voľby. Avšak, kandidátka sa mu rozpadla, keďže Igor Matovič vyzval ľudí, aby s ním išli na detektor lži. Niektoré nezávislé osobnosti sa rozhodli, že nebudú za jeho hnutie kandidovať, keďže to považovali za urážku ľudí, ktorých si vážia. Medzi takýmito ľuďmi, ktorí to odmietli boli Martin Mojžiš, Štefan Bučko či Eugen Korda. Klub OĽaNo opustilo viacero poslancov, či už išlo o Alojza Hlinu, Mikuláša Hubu alebo Štefana Kuffu. V septembri v roku 2012 Igor Matovič dokonca vysypal poslancovi Martinovi Poliačikovi injekčné striekačky na hlavu.

Vo feburári 2012 sa zas nepáčilo Igorovi Matovičovi vystúpenie Daniela Lipšica k prešetrovaniu správy o stave pri kauze Gorila. Daniel Lipšic bol ministrom vnútra, resp. spravodlivosti za Dzurindovej prvej vlády. Momentálne je Daniel Lipšic generálny prokurátor. Igor Matovič hovoril aj účtoch Roberta Fica na Belize. Okrem iného mal dlhodobé spory aj s Bélom Bugárom, dokonca sa pokúšal oslabiť stranu MOST- HÍD, v roku 2016 krátko pred voľbami distribuoval dvojjazyčné letáky so sloganom "Zoberme spravodlivosť do vlastných rúk", v ktorých vyzýval ak teda nebudú voliť jeho hnutie aby volili SMK alebo MOST - HÍD. V roku 2016 kandidoval z posledného 150. miesta kandidátky, získal najviac preferenčných hlasov. OĽaNO bolo tretie najsilnejšie zoskupenie.

Igor Matovič vyhral v marci v roku 2020 voľby, prezidentka Zuzana Čaputová mu dala poverenie, aby zostavil vládu. Tú nakoniec zostavoval s OĽaNO, SME RODINA, SaS a Za ľudí. Avšak, konflikty medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom pokračovali aj naďalej. Igor Matovič bol prvý predseda vlády, ktorý si zvolil neštandardnú komunikáciu. Hovorcu totiž vôbec nemal, svojimi dlhými tlačovými konferenciami je známy. Počas toho, ako bol predseda vlády bol kritizovaný za útočný spôsob komunikácie či už voči prezidentke alebo aj voči verejnosti. Igor Matovič bol ale kritizovaný aj za nepopulárne opatrenia v súvislosti s covidom (zákaz návštev počas Veľkej noci, zákaz vycestovania z okresu trvalého bydliska bez legitímneho dôvodu prvý deň platnosti toto nariadenie spôsobilo hodinové zápchy na frekventovaných úsekoch, a nariadenie bolo zmenené na námatkové kontroly). Okrem iného konflikt s Richardom Sulíkom ohľadom zákazu činnosti neeesenciálnych obchodov, tieto opatrenia boli silno kritizované aj opozíciou. Veľa Konflikty s Richardom Sulíkom prerastali až tak, že SaS dali demisiu, podmienkou bolo aby Igor Matovič už nebol premiérom. Od roku 2021 bol ministrom financií. Momentálne je už poslancom NR SR.

Posledným predsedom vlády je momentálne Eduard Heger. Eduard Heger stál aj pri zrode hnutia OĽaNO, ktoré oslávilo minulý 10. výročie. Eduard Heger vyštudoval na Ekonomickej fakulte v Bratislave (EUBA), odbor Obchod a marketing. Už počas štúdia pracoval v malých firmách ako manažér. V rokoch 2001 až 2005 pracoval ako konzultant na Ministerstve obrany, kde sa podieľal na reforme Ozbrojených síl SR. V roku 2007 sa stal manažérom firmy Old Nassau Imports, ktorá bola distribútorom luxusnej vodky Double Cross pre USA. V spoločnosti sa zblížil Jurajom Drobom, s ktorým si ľudsky zblížil. Túto prácu v exporte ukončil pred vstupom do politiky.

Heger pred tým ako vstúpil do politiky sa aktívne angažoval medzi kresťanskými laikmi. Po tom ako jeho priatelia Richard Vašečka a Branislav Škripek vstúpili v roku 2012 na kandidátku Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, Heger začal pre toto hnutie v roku 2015 pracovať ako manažér.

V roku 2016 kandidoval na 24. mieste kandidátky OĽaNO. Vo voľbách získal 15 257 preferenčných hlasov a z 10. miesta bol zvolený do parlamentu. V NR SR bol členom osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, náhradný člen Výboru NR SR pre Európske záležitosti. V klube OĽaNO bol najskôr podpredsedom a neskôr po odchode Veroniky Remišovej bol predsedom poslaneckého klubu. V tieňovej vláde OĽaNO pôsobil ako tieňový minister financií a hospodárstva.

Zvolený bol aj vo voľbách 2020 za stranu OĽaNO, NOVA - KÚ, ZMENA ZDOLA, poslanecký mandát však neuplatnil stal sa ministrom financií vo vláde Igora Matoviča. A takisto aj podpredsedom. Po odvolaní Mareka Krajčího z postu ministra zdravotníctva, bol dočasný minister zdravotníctva.

Prezidentka Zuzana Čaputová vymenovala Eduarda Hegera za 10. predsedu vlády 1. apríla 2021, keď Igor Matovič bol z tohto postu odvolaný. Igor Matovič prešiel na ministerstvo financií.

Vláda Eduarda Hegera nevydržala, padla 16. decembra 2022.

Predčasné parlamentné voľby sa budú konať 30. septembra 2023. Keď pôjdete voliť, vyberajte si podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. A nie len podľa úsmevov, ktoré nachádzate na bilboardoch.

Ivana

30 rokov Slovenska a predsedovia Národnej rady Slovenskej republiky

Po prezidentovi Slovenskej republiky, je druhým najvyšším ústavným činiteľom PREDSEDA NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY.

Aj predseda Národnej rady Slovenskej republiky má svoje právomoci. Úlohou predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, je vykonávať svoju pôsobnosť podľa Ústavy SR. Predseda Národnej rady má aj podpredsedov. Podpredsedovia Národnej rady SR riadia a organizujú úseky podľa poverenia predsedu Národnej rady, zastupujú predsedu Národnej rady Slovenskej republiky v určitom poradí a v plnení jednotlivých úloh, ktorými ich poverí a vykonávajú ďalšiu činnosť podľa Rokovacieho poriadku NR SR a ďalších zákonov.

V rámci voľby predsedu a podpredsedov NRSR, je predseda a podpredsedovia zvolení aj odvolávaní v tajnom hlasovaní nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov. Predseda NRSR je zodpovedný len národnej rade. Vo svojej funkcií je aj po uplynutí volebného obdobia, kým si NRSR nezvolí nového predsedu a podpredsedov.

Predseda NR SR vykonáva pôsobnosť podľa Ústavy SR tým, že:

zastupuje národnú radu navonok,

zvoláva parlamentné schôdze,

podpisuje ústavu, ústavné zákony a zákony, ako aj uznesenia Národnej rady,

prijíma sľub poslancov,

vyhlasuje voľby do Národnej rady a orgánov územnej samosprávy a voľbu prezidenta Slovenskej republiky,

vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, ak to povaha veci vyžaduje, predseda národnej rady zvoláva poradu predsedov výborov,

plní ďalšie úlohy, ktorými ho poverí národná rada alebo ak to ustanovuje zákon.

Predseda NR SR reprezentuje zahraničnopolitické záujmy Slovenska. Predseda NR SR aktívne vykonáva svoje právomoci nielen v domácej ale aj v zahraničnopolitickej oblasti. Popri realizovaní legislatívnej a kontrolnej činnosti reprezentuje postoje Slovenska pri oficiálnych prijatiach a stretnutiach s domácimi aj zahraničnými predstaviteľmi politického, hospodárskeho a verejného života. Pri svojich oficiálnych a pracovných zahraničných cestách sa orientuje na budovanie medzi parlamentnej spolupráce, reprezentuje a komunikuje národné postoje v oblasti susedskej, európskej aj svetovej politiky. Vytvára tak predpoklady pre budovanie bilaterálnych aj multilaterálnych - mnohostranných vzťahov medzi Slovenskom a zahraničím. Predseda NR SR zastupuje záujmy a prezentuje postoje Slovenska v rámci európskych inštitúcií. Predseda NR SR aktívne vystupuje aj v rámci zoskupenia krajín V-4 a krajín Regionálneho partnerstva.

Konferencia predsedov parlamentov krajín Európskej únie

Predseda NR SR od júla 2006 vedie vrcholné združenie predsedov európskych parlamentov - Konferenciu predsedov parlamentov Európskej únie. Míľnikom dejín slovenského parlamentarizmu sa stalo vrcholné stretnutie 44 predsedov parlamentov, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 24. - 27. mája 2007 v Bratislave.

Slovensko malo doteraz sedem predsedov Národnej rady SR.

Prvým predsedom NRSR bol doc. PhDr. Jozef Migaš, Csc. Bol zvolený v období 1998 - 2002. V roku 1990 bol spoluzakladateľ strany SDĽ, neskôr bol manažér výkonného výboru.

Druhým predsedom NRSR bol JUDr. Pavol Hrušovský, kandidoval za Kresťansko-demokratické hnutie KDH, zvolený bol vo volebnom období 2002 - 2006. Pavol Hrušovský bol aj predsedom KDH. Pavol Hrušovský bol opätovne zvolený za predsedu parlamentu po odchode Richarda Sulíka z tohto postu. Kandidoval v roku 2014 za prezidenta Slovenskej republiky, no neúspešne skončil na šiestom mieste zo štrnástich kandidátov.

Tretím predsedom NRSR bol Mgr. Pavol Paška, kandidoval za stranu SMER - SD. Bol zvolený v období 2006 - 2010. Pavol Paška bol aj podpredsedom strany SMER - SD. Vo volebnom období 2002 - 2006 bol predsedom Zahraničného výboru NR SR. Pavol Paška bol predseda NR SR aj v rokoch 2012 až 2014. Zomrel pred piatimi rokmi 6.4.2018, v Košiciach na infarkt.

Ďalším predsedom NR SR bol Ing. Richard Sulík. Kandidoval za SaS. Zvolený bol v období 2010 - 2014. Avšak, v roku 2011 z tohto postu bol odvolaný, jeho nástupcom bol Pavol Hrušovský. V roku 2014 bol zvolený za europoslanca. Pôsobil aj ako poradca ministrov Ivana Mikloša a Jána Počiatka. Zatiaľ, v poslednom období bol ministrom hospodárstva, avšak po odchode z koalície sa vrátil naspäť do parlamentných lavíc.

Po Pavlovi Hrušovskom a Pavlovi Paškovi sa stal predsedom NR SR Ing. Peter Pellegrini.  Pavol Paška nevydržal celé obdobie ako predseda NR SR od roku 2012, keď bol spájaný s kauzou predraženého CT. Po verejnom tlaku z tohto postu odstúpil. Predsedom NR SR sa stal Ing. Peter Pellegrini. Ing. Peter Pellegrini bol vtedy ešte členom a podpredsedom strany SMER - SD. Za stranu SMER - SD bol aj štátnym tajomníkom ministerstva financií v roku 2012, bol aj ministrom školstva a predseda vlády. Zo strany SMER - SD odišiel a založil stranu HLAS - SD.

Vo volebnom období od roku 2016 - 2020 bol predseda NR SR bol JUDr. Andrej Danko. Andrej Danko kandidoval za stranu SNS. Bol aj asistentom viacerých poslancov za stranu SNS vo volebnom období 2006 - 2010. Andrej Danko sa "preslávil" plagiátorstvom svojej doktorandskej práce, preto má pozastavenú činnosť ako advokát. Jeho pamätné "chskym" tiež neostane bez povšimnutia, takisto ako bozkávanie kapitánskych výložiek a nakoniec aj postavenie stožiara priamo pred Národnou radou. Keď SNS ostala pred bránami parlamentu v roku 2020, tvrdil, že odstúpi z postu predsedu NR SR, to sa však ale nestalo, na ďalšom sneme vyhral proti Antonovi Hrnkovi.

Momentálne predsedom NR SR je Boris Kollár. Kandidoval za stranu SME RODINA. Boris Kollár je slovenský podnikateľ, od roku 2015 je aj predseda strany SME RODINA. Vo volebnom období 2016 - 2020 bol členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS. Bol aj predseda Výboru NR SR pre verejnú správu a regionálny rozvoj. V roku 2019 nadviazal spoluprácu so svojím hnutím SME RODINA a krajne pravicovou frakciou Hnutie pre Európu a národov slobody a v máji 2019 na stretnutí hnutia na Slovensku privítal francúzsku krajne pravicovú političku, Marie Le Penovú.

Medzi podpredsedami NR SR boli aj Martin Klus, Milan Laurenčík, či Andrej Hrnčiar. V súčasnosti sú podpredsedovia Gábor Grendel (OľaNO), Peter Pčolinský (SME RODINA) a Juraj Blanár (SMER - SD).

Nikdy by sme nemali prestať zabúdať chodiť voliť, pretože aj vďaka voľbám dostávajú poslanci dôležité funkcie.

Ivana

30 rokov Slovenska a päť prezidentov Slovenska

Prezidenti po roku 2000

2.časť

Aj keď v roku 2000 bol ešte stále prezidentom Rudolf Schuster, jeho volebné obdobie končilo v roku 2004. Možno sa vám to zdá, ako keby to bolo len pred chvíľou, no už je to devätnásť rokov ako Slovensko spoznalo svojho tretieho prezidenta.

Aj tieto voľby sa konali v dvoch kolách. V týchto voľbách kandidoval Rudolf Schuster aj Vladimír Mečiar. Avšak, o miesto v prezidentskom paláci sa chcel pobiť Ivan Gašparovič. V prvom kole bol úspešnejší Vladimír Mečiar s 32,76% percentami hlasov. Druhé miesto obsadil Ivan Gašparovič, ktorý získal 22,27% percent hlasov. Druhé kolo bolo tesnejšie. Ale nakoniec dopadlo v prospech Ivana Gašparoviča, ktorý porazil Vladimíra Mečiara. Ivan Gašparovič vyhral 17. apríla 2004, s 59,91% percentami hlasov. Vladimír Mečiar získal 40,08% percent hlasov. Ivan Gašparovič bol inaugurovaný 15. júna 2004.

Ivan Gašparovič, je ženatý a má dve deti. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v roku 1968 získal vedeckú hodnosť kandidáta vied a habilitoval sa za docenta Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ivan Gašparovič prednášal na katedre práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1990 až 1992 bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky. V roku 1992 okrem toho, že bol vo Vedeckej rade Právnickej fakulty UK, bol zvolený za predsedu Slovenskej národnej rady, podieľal sa na vzniku Ústavy Slovenskej republiky. Od roku 1994 do roku 1998 bol predsedom Národnej rady Slovenskej republiky v marci až októbri 1998 bol poverený právomocami prezidenta Slovenskej republiky. Bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, bol členom ústavnoprávneho, mandátového a imunitného výboru NR SR, členom parlamentnej delegácie v Medziparlamentnej únii. Od júla do októbra roku 2002 pôsobil ako nezávislý poslanec NRSR. Avšak, v roku 2002 založil politickú stranu Hnutie za demokraciu (HZD), ktorej sa stal predsedom. V tom istom roku po skončení volebného obdobia a práce v slovenskom parlamente sa vrátil ako pedagóg na Právnickú fakultu UK.

Ivan Gašparovič počas funkcie získal čestný doktorát "Doctor Honoris Causa" - od Štátnej moldavskej univerzity. Ocenenie dostal aj od Akadémie gen. Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši. Medzi ocenenia patria, ktoré dostal patrí aj ocenenie z Mostaru z Bosny a Hercegoviny. Ivana Gašparoviča ocenili Veľkou zlatou pečaťou - Sigillum Magnum aj na Bolonskej univerzite v Taliansku. Európska akadémia vied a umení prezidenta SR ocenila postom protektora EAVU. Prezident Ivan Gašparovič patrí medzi držiteľov najvyšších zahraničných štátnych vyznamenaní. Významnou poctou je Veľký rytiersky kríž od britskej kráľovnej Alžbety II. Veľký kríž občianskeho a vojenského čestného rádu Adolfa z Nassau mu udelil veľkovojvoda Luxemburského veľkovojvodstva Henri. Rad Izabely Kastílskej - Veľká reťaz, najvyššie španielske vyznamenanie mu udelil španielsky kráľ Juan Carlos I.

Ivan Gašparovič kandidoval na prezidenta Slovenskej republiky aj v roku 2009, v prvom kole získal 46,70% percentami hlasov. V prvom kole postúpila do druhého kola aj Iveta Radičová, s 38,05% percentami hlasov. Ivan Gašparovič nakoniec obhájil post prezidenta Slovenskej republiky, aj v roku 2009 s 55,33% hlasov, zatiaľ, čo Iveta Radičová získala 44,46% percent hlasov. Ivan Gašparovič tak bol prvý prezident v histórií samostatnosti Slovenska, ktorý bol prezidentom dve volebné obdobia za sebou.

Prezident Gašparovič bol známy aj svojimi breptami, či už, keď sa redaktora spýtal či je analfabet ale aj keď premenoval Organizáciu Spojených národov na Organizáciu spojených nádorov pri prejave.

V roku 2014 sme mali najostrejšiu prezidentskú kampaň. Témou kampane bola aj scientológia. V roku 2014 sme mali 14 kandidátov na prezidenta. Medzi kandidátmi bol napríklad Radoslav Procházka, Helena Mezenská či Milan Kňažko ale aj Gyula Bárdos. Nakoniec v prvom kole vyhral Robert Fico s 28,00 percentami hlasov, na druhom mieste bol Andrej Kiska s 24,00% percentami hlasov. V druhom kole vyhral Andrej Kiska s 59,38% percentami hlasov, Robert Fico získal 40,61% percent hlasov.

Andrej Kiska bol inaugurovaný 15. júna 2009. Andrej Kiska študoval na Elektrotechnickej fakulte v odbore mikroelektronika na Slovenskej technickej univerzite STU v Bratislave. Keď skončil na vysokej škole, pracoval ako projektant vo firme Naftoprojekt firme v Poprade. Neskôr v roku 1990 odišiel do Ameriky, kde pracoval ako predavač na benzínovej pumpe neskôr ako pomocný pracovník na stavbe. Viac ako 15 rokov robil manažéra a podnikateľa, vo viacerých firmách. V roku 2005 sa začal venovať charite.

V roku 2006 založil neziskovú organizáciu Dobrý anjel. Nezisková organizácia Dobrý Anjel pomáha rodinám s deťmi, ktoré sa vinou závažného, život ohrozujúceho ochorenia dostali do ťažkej finančnej situácie, a je dnes najúspešnejšou nefiremnou charitou na Slovensku. V roku 2011 pomáhal pri zakladaní Dobrého anjela v Českej republike. V roku 2006 získal ocenenie Manažér roka časopisu Trend a v roku 2011 získal ocenenie Krištáľové krídlo za filantropiu. Andrej Kiska sa rozhodol kandidovať na prezidenta v roku 2012 ako nezávislý a nestranícky kandidát. Jeho dôvod na kandidatúru bolo rozhorčenie, v akom stave je naša spoločnosť, ako tradiční politici zabúdajú na problémy skutočných ľudí.

Prezidentovi Slovenskej republiky patrí podľa Zákona o štátnych vyznamenaniach Rad Andreja Hlinku I. triedy, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy a Pribinov kríž I. triedy.

Okrem toho boli prezidentovi Andrejovi Kiskovi udelené od nástupu do funkcie nasledujúce štátne vyznamenania a ocenenia. Okrem toho získal štátne vyznamenania International Prize of the Nationwide Program "Person of the Year" v Monaku, New Europe 100 Challengers , Poľsko, The Freedom of the City of London Veľká Británia.

Po skončení v prezidentskom úrade sa stiahol z verejného života, avšak predtým ešte založil stranu Za ľudí.

Momentálne máme v Grassalkovičovom paláci ženu. Prezidentkou sa stala Zuzana Čaputová. Jej protikandidátmi boli Maroš Šefčovič, Štefan Harabin, Milan Krajniak či Béla Bugár alebo Martin Daňo. Do druhého kola postúpila Zuzana Čaputová a Maroš Šefčovič. Zuzana Čaputová dostala v prvom kole 40,57% percenta hlasov, zatiaľ čo Maroš Šefčovič 18, 57% percenta hlasov. V druhom kole Zuzana Čaputová získala 58,40% percenta hlasov, Maroš Šefčovič získal 41,59% percenta hlasov.

Zuzana Čaputová bola inaugurovaná do pozície prezidentky Slovenskej republiky 15. júna 2019. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Má dve dcéry. Počas štúdia a po štúdiu pracovala v miestnej samospráve v Pezinku, na začiatku na právnom oddelení, neskôr ako zástupkyňa prednostu mestského úradu. Od roku 1998 pracovala v treťom sektore, kde sa venovala verejnej správe a problematike týraných a zneužívaných žien. Neskôr pracovala ako projektová manažérka v občianskom združení EQ Klub na projekte rozvoja miestnych komunít.

Od roku 2001 do 2007 spolupracovala s VIA IURIS, od roku 2010 ako advokátka. Venovala sa témam právneho štátu, presadzovania spravodlivosti vo vybraných oblastiach práva, napr. fungovania justičných orgánov, zodpovednosti verejných činiteľov, transparentnému nakladaniu s verejným majetkom a posilňovaniu verejnej kontroly verejnej moci.

V roku 2017 oznámila vstup do Progresívneho Slovenska, v januári 2018 bola zvolená za podpredsedníčku Progresívneho Slovenska. V máji 2018 sa rozhodla kandidovať na prezidentku Slovenskej republiky, s cieľom obnoviť dôveru v našej spoločnosti, vrátiť silu a zmysel tým hodnotám, ktoré nás všetkých spájajú - spravodlivosť, ochrana ľudskej dôstojnosti, a naša civilizačná príslušnosť k demokratickej Európe. Jedným z rozhodujúcich dôvodov jej kandidatúry bola vražda mladého novinára a jeho snúbenice z februára 2018. Zuzana Čaputová pravidelne vystupuje so svojou Správou o stave republiky. Vystúpila aj na Valnom zhromaždení OSN. Zuzana Čaputová je prvá žena v prezidentskom úrade

Prezidentské voľby sa konajú každých päť rokov, tie najbližšie nás čakajú už budúci rok na jar.

Avšak, či s prezidentom alebo prezidentkou súhlasíte, je to najvyšší ústavný činiteľ v našom štáte a mal by byť autoritou aj pre iných ľudí a voľby prezidenta by sme mali vždy rešpektovať. Je to dôležité pre demokraciu našej krajiny ale vo všeobecnosti pre všetky krajiny.

30 rokov Slovenska a päť prezidentov Slovenska

(1.časť)

Prezidenti 90. tych rokov 20. storočia

Som rada, že ste si našli čas na prečítanie druhej časti blogu, ktorý sa venuje tridsiatym narodeninám Slovenskej republiky. Dnes sa pozrieme nato, kto všetko obýval Grassalkovičov palác v 90 - tych rokoch 20. storočia. Na Slovensku sme mali doposiaľ päť prezidentov a momentálne máme prezidentku. Kandidát na prezidenta Slovenskej republiky, musí splniť podmienky. Medzi podmienkami na to aby človek mohol kandidovať, môžeme nájsť to, že prezident musí mať v deň volieb minimálne 40 rokov. Kandidát musí získať podporu 15 poslancov NR SR (Národnej rady Slovenskej republiky) alebo 15 000 podpisov od občanov. Prezident má funkčné obdobie päť rokov, opakovane môže byť zvolený raz. Prezidentom sa stáva človek, ktorý získa nadpolovičnú polovicu hlasov. Ak sa to nepodarí žiadnemu kandidátovi, voľba prebieha v druhom kole do 14 dní. Ak za prezidenta kandiduje iba jeden kandidát, voľby prebiehajú aj tak. Za prezidenta je zvolený v tom prípade, ak získa nadpolovičnú väčšinu hlasov voličov.

Prezident má oproti vláde obmedzené právomoci a kompetencie. Tých kompetencií, je ale aj napriek tomu dosť. Prezident Slovenskej republiky reprezentuje Slovensko zvnútra aj navonok, môže vymenovať a odvolať vládu, vymenovať predsedu Ústavného súdu, podpísať či vetovať zákon, ratifikuje (prejavuje súhlas) s medzinárodnými slovami. Okrem iného je aj veliteľom ozbrojených síl, zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky alebo vymenúva ministrov, prijíma ich demisie, takisto môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona, podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach, má právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh. Prezident menuje rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských profesorov, povyšuje generálov. Do právomocí možno zaradiť aj odpúšťanie a zmierňovanie trestov uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti, vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier, môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie. Jedným z právomocí je aj vyhlásenie referenda. Medzi právomoci patrí aj odovzdávanie štátnych vyznamenaní, ktoré sa uskutočňuje v bratislavskej Redute 1.1 na Nový rok. Všetky právomoci viete nájsť aj na stránke prezidenta Slovenskej republiky.

Na Slovensku sme zatiaľ mali štyroch prezidentov. Momentálne máme v úrade prezidentku.

Prvým prezidentom bol Michal Kováč, ktorý bol prezidentom v rokoch 1993 - 1998. Bol jediný, ktorý bol volený parlamentom. Tieto voľby boli dvojkolové. Do druhého kola sa dostali dvaja kandidáti, ktorí dostali najviac hlasov. Pri voľbe bola nutná dvojtretinová väčšina - najmenej 90 hlasov. Protikandidátom Michala Kováča bol poslanec Roman Kováč, získal v tajnej voľbe 74 hlasov. HZDS malo 78 poslancov. Michal Kováč sa narodil v obci Ľubiša, okres Humenné bol bývalý bankár, študoval Vysokú školu ekonomickú. Po Nežnej revolúcií sa stal ministrom financií, miezd a cien. Zvolený za prezidenta bol 15. februára 1993. Išlo o prvého prezidenta, v samostatnosti Slovenskej republiky. Inaugurácia prebehla 2. marca 1993.

Ďalším volebným rokom, kedy sa volil prezident bol rok 1998. Tieto voľby ale mali katastrofálny rozmer. HZDS nepostavila v prvých dvoch kolách žiadneho kandidáta. Od 2. marca vykonával úlohy prezidenta vtedajší premiér Vladimír Mečiar. Keď prišlo vo voľbe k tretiemu kolo, HZDS postavilo svojho kandidáta Milana Sečanského, v druhom skrutíniu- (spočítaní hlasov), ale dostal len 72 hlasov. V štvrtom kole nebol navrhnutý žiadny kandidát. Piate kolo prinieslo koalíciu strán - HZDS, SNS a ZRS, kandidátom tejto koalície bol Otto Tomeček. Vo voľbe získal 86 hlasov, chýbali mu štyri hlasy nato, aby bol zvolený. To sa však ale nestalo. Národná rada ešte vypísala voľby štyrikrát, avšak nikto už nekandidoval. Parlament nakoniec odhlasoval priamu voľbu prezidenta SR, voľby sa konali v máji 1999.

V roku 1999 sa proti sebe postavili Rudolf Schuster a Vladimír Mečiar. V týchto voľbách kandidovala aj Magda Vašáryová, získala 6,60 % percenta hlasov. Do druhého kola postúpil Vladimír Mečiar so 37,23 % percentami hlasov a Rudolf Schuster s 47,37 % percentami hlasov. V druhom kole bol úspešnejší práve Rudolf Schuster, ktorý získal 57,18 % percenta hlasov. Rudolf Schuster študoval na STU v Bratislave, spolu zakladal Stranu občianskeho porozumenia, ktorej bol aj lídrom. Rudolf Schuster pracoval ako projektant v Krajskom poľnohospodárskom ústave v Bratislave, neskôr aj asistentom Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Schuster je autorom viacerých kníh, hlavne literatúry faktu. Písal pre rozhlas a televíziu. Miluje cestovanie, zbiera historické fotoaparáty a kamery a iné technické pamiatky.

A tak sme mali v prvých desiatich rokoch samostatnosti Slovenskej republiky, dvoch mužov v Grassalkovičovom paláci. V najbližšom blogu si priblížime zvyšných dvoch prezidentov, ktoré Slovenská republika mala. A zároveň aj súčasnú hlavu štátu.

Ivana

30 rokov Slovenskej republiky

Musím sa priznať, že sa trošku ťažšie píše o období, ktoré som nezažila. Keďže v roku 1993 som ešte podľa mňa nebola v pláne. Narodila som sa o kúsok neskôr ako naše Slovensko.

V skratke si poďme pripomenúť, čo rozdeleniu Československa predchádzalo. História nášho štátu sa začala písať už 1. januára 1993. Diplomaticky nás uznalo 93 krajín, medzi týmito krajinami bolo aj Francúzsko, Nemecko, Spojené Kráľovstvo, či Čína. Československý prezident Václav Havel navrhol zmenu názvu štátu z Československá socialistická republika na Československá republika. Avšak určite netušil, akú búrku nevôle tým spôsobil na slovenskej scéne. Padali rôzne alternatívy, o otázke sa začalo rokovať. V apríli, 20. apríla 1990 schválil československý parlament nový názov. Štátny útvar sa po novom volal Česká a Slovenská federatívna republika. Problém bol vyriešený, avšak naznačoval neľahkú budúcnosť spoločnej existencie.

Ďalším problémom, ktorými sa borilo Česko a Slovensko, boli ďalšie rokovania po voľbách v roku 1990. Novým problémom bolo totiž rozdelenie kompetencií medzi federálne a národné orgány. Pretože, Česká republika sa skôr prikláňala k návrhu silnej federácie, prepúšťajúcej národným orgánom niektoré kompetencie. Slovensko skôr videlo zmysel v silných národných orgánoch, vzdávajúcich sa časti svojich právomocí v prospech federácie. Zákon o rozdelení kompetencií sa podpísal 12. decembra 1990. Právomoci federálnych orgánov proti národným boli silno obmedzené. Otázky okolo vzájomných vzťahov zostali nedoriešené, tak diskusie pokračovali ďalej.

Za jednu z najväčších kľúčových udalostí môžeme označiť parlamentné voľby, ktoré sa konali v júni v roku 1992. V Čechách voľby vyhrala Občianska demokratická strana (ODS), na Slovensku vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Víťazi volieb, ale mali sa rozdielne pohľady na spoločnú budúcnosť Československa. ODS, ktorú viedol Václav Klaus presadzovala funkčnú federáciu alebo rozdelenie na dva samostatné štáty. HZDS, ktorú viedol Vladimír Mečiar chcelo spoločný štát. Ale chceli spoločný štát s funkciami, ktoré existenciu spoločného štátu vylučovali. Aj keď išlo o rozdielne postoje, obe politické strany vstúpili do rokovania o zostavení federálnej vlády deklarujúcej záujem udržať Československo. Postupne sa časom ukázalo, že spoločný život v jednom štáte je nezlučiteľný. Príbeh Československa tak viedol k rozpadu. O rozvode Československa sa rozhodlo v Brne vo Vile Tugendhat. Architektonický skvost Českej republiky zapísaný v zozname UNESCO, sa pred tridsiatimi rokmi natrvalo zapísala do česko - slovenských politických dejín. Zákonnou bodkou sa stalo prijatie ústavného zákona o zániku Československej federácie zo dňa 25. novembra 1992.

Za jednu z najväčších kľúčových udalostí môžeme označiť parlamentné voľby, ktoré sa konali v júni v roku 1992. V Čechách voľby vyhrala Občianska demokratická strana (ODS), na Slovensku vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Víťazi volieb, ale mali sa rozdielne pohľady na spoločnú budúcnosť Československa. ODS, ktorú viedol Václav Klaus presadzovala funkčnú federáciu alebo rozdelenie na dva samostatné štáty. HZDS, ktorú viedol Vladimír Mečiar chcelo spoločný štát. Ale chceli spoločný štát s funkciami, ktoré existenciu spoločného štátu vylučovali. Aj keď išlo o rozdielne postoje, obe politické strany vstúpili do rokovania o zostavení federálnej vlády deklarujúcej záujem udržať Československo. Postupne sa časom ukázalo, že spoločný život v jednom štáte je nezlučiteľný. Príbeh Československa tak viedol k rozpadu. O rozvode Československa sa rozhodlo v Brne vo Vile Tugendhat. Architektonický skvost Českej republiky zapísaný v zozname UNESCO, sa pred tridsiatimi rokmi natrvalo zapísala do česko - slovenských politických dejín. Zákonnou bodkou sa stalo prijatie ústavného zákona o zániku Československej federácie zo dňa 25. novembra 1992.

A tak sme mali v prvých desiatich rokoch samostatnosti Slovenskej republiky, dvoch mužov v Grassalkovičovom paláci. V najbližšom blogu si priblížime zvyšných dvoch prezidentov, ktoré Slovenská republika mala. A zároveň aj súčasnú hlavu štátu.

Ivana